• História školy

      Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipisicing elit. Excepturi perferendis magnam ea necessitatibus, officiis voluptas 
      • História školy

      • Základná škola na Podháji  sa začala stavať v roku 1957 na periférii mesta. Vznikla       z nevyhnutnosti, no budovala sa a dobudovala za  výraznej podpory ľudí, ktorí mali chuť zmeniť periférnu školu na centrum vzdelanosti. O tri roky boli, za pomoci obyvateľov Podhája, dostavané krídla  so školskou jedálňou a telocvičňou.

        1957
        Mestská časť Martina - Podháj sa rozrastala, počet jej obyvateľov sa blížil k piatim tisícom. 582 podhájskych žiakov chodilo do I. OSŠ na Ul . Mudroňovej v Martine. So stavbou školy sa začalo 1. októbra 1957.

        1959
        Výdatná brigádnická pomoc obyvateľov Podhája prispela k tomu, že po dvoch rokoch sa podarilo odovzdať do užívania budovu školy so 17 učebňami. Bola bez omietky, nebol príjazd ku škole, terén okolo budovy bol neupravený, chýbali tabule, stoličky a pomôcky. Vyučovanie sa začalo 1. septembra 1959.

        1960
        Dostavali sa bočné krídla budovy. V ľavom krídle bola školská družina a jedáleň, v pravom krídle telovýchovné zariadenia.

        1970
        Stavba novej 14 - triednej budovy, ktorá sa postavila, aby bola odstránená dvojsmennosť, nakoniec viedla k rozdeleniu školy a vzniku ZDŠ na Ul. mládeže.

        1973
        Svojpomocne vybudovaný skleník a odborná učebňa pestovateľských prác.

        1975
        Pribudla učebňa hudobnej výchovy, kuchynka a učebňa pre 1. - 4. ročník.
        1980
        Vybudovali sa odborné učebne prírodopisu, fyziky a chémie.

        1990
        Dobudoval sa športový areál školy.

        1991
        Jazykové laboratórium.

        1993
        Učebňa výpočtovej techniky.

        1994
        Posilňovňa. 

        2004
        Zrušenie ZŠ Ul. mládeže, 14-triedna budova postavená v roku 1970 sa so žiakmi a časťou učiteľov stáva organickou súčasťou ZŠ Ul. Gorkého. V tomto roku bola k škole pričlenená aj materská škola. Škola dostala nový názov: Základná škola s materskou školou Ul. Gorkého.

        Spojením so základnou školou sa pozitívne vyriešilo financovanie materskej školy               a stravovanie detí. Spolupráca ZŠ s MŠ  sa dostala na úroveň každodenného spolužitia a výrazne sa zvýšila možnosť napĺňať rozvoj pohybového talentu detí využívaním obidvoch telocviční ZŠ           a ľadovej plochy aj pre predškolákov.

        V ďalšom období existencie školy bola vybudovaná učebňa dramatickej výchovy, žiacka knižnica, školská kuchynka, nová spinningová cvičebňa, posilňovňa, strelnica. Využívame              3 moderne zariadené počítačové učebne. Interaktívnou technikou sú vybavené nielen počítačové učebne, taktiež aj jednotlivé triedy a ďalšie odborné učebne. K športovému vyžitiu nielen našich žiakov, ale aj verejnosti, slúži hokejbalové a viacúčelové ihrisko s umelou trávou. 

         

         

         

        Ktorý väčší dar môžeme priniesť, než  keď učíme a vzdelávame  mládež? “

                                                                                                                                     J. A. Komenský

         

        Týmto citátom učiteľa národov  začína v školskej kronike  1. septembra 1959 prvý školský rok.  Takmer  päťtisíc  obyvateľov   mestskej časti  Podháj  dostalo   vytúženú a očakávanú školu. Bola síce bez prístupovej cesty, omietky,  chýbali tabule...  Naozaj skromný začiatok. Nechýbalo ale nadšenie a viera vo vlastné schopnosti všetkých zamestnancov,  že v nových podmienkach bude škola napredovať a zaujme popredné miesto medzi ostatnými školami.

        Retrospektívny pohľad na roky života našej školy – to je neopakovateľný film o pedagógoch  na učiteľských a riadiacich postoch, ktorí sa výchove a vzdelávaniu mladých ľudí venovali celou svojou osobnosťou. Za tú dobu prešla škola  mnohými premenami  a neustále sa pretvára. Vychováva a vzdeláva, dáva žiakom  základy všetkého, čo ľudstvo objavilo, vynašlo, vymyslelo a vytvorilo. Môžeme  povedať, že naša škola stojí už päťdesiat- osem rokov na vlastných  a pevných základoch.

        Pri pohľade  do budúcnosti je každému z nás  zrejmé, že máme ešte veľa čo zlepšovať a naprávať. Po stránke odbornej, ale predovšetkým v oblasti výchovy a morálky už dlhší čas pociťujeme  potrebu  mravnej obnovy. Je potrebné, aby sme zvýšili dôraz na výchovu v duchu ľudskosti, vzájomnej úcty, tolerancie, a to  nielen  na našej škole, ale  i v celej spoločnosti. 

        Želáme si, aby v duchu svojich tradícií kráčala  naša škola k ďalším úspechom, aby učitelia  boli hrdí na svojich žiakov a žiaci a ich rodičia na svoju školu.

        S úctou a uznaním venujeme spomienku pedagógom, zamestnancom a žiakom, ktorí písali stránky histórie našej školy. S nádejou hľadíme do dní budúcich a veríme, že v našom diele budú pokračovať samí  skvelí ľudia.

                                                                                               Mgr. Ján Šamaj

                                                                                            riaditeľ ZŠ s MŠ Ul. Gorkého v Martine

         

        Spomienky, spomienky, spomienky...

         

        ,,Do Základnej školy na Ul. Gorkého som nastúpil po riaditeľovi Pavlovi Markovi    v šk. roku 1970/1971.

        Ďakujem mojim predchodcom, ktorí položili pevné základy školy, na ktorých bolo možné budovať.

        Vyučovanie detí nie je práca, ale poslanie. Mal som šťastie, že tých 17 rokov spolu so mnou „kráčalo“ niekoľko výnimočných pedagógov, pre ktorých bola práca s deťmi skutočným poslaním a naplnením ich života, čo sa odrážalo na výsledkoch ich práce.

        Pre žiaka je veľkou radosťou a darom mať zanieteného, obetavého a láskavého pedagóga, ako aj pre pedagóga – mať vnímavého, talentovaného a usilovného žiaka. A pre mňa bolo najväčším darom, mať ich oboch.

        Ďakujem všetkým mojim spolupracovníkom za to, že sme spolu dokázali ponúknuť žiakom vždy nové projekty, prostredníctvom ktorých sa mohli realizovať a verejne prezentovať našu školu.“                                                                                                             Vojtech Niksch

         

         

                    ,,V tejto škole som pracoval  v rokoch 1961 – 1981. Vyučoval som hudobnú výchovu, neskôr som zastával funkciu zástupcu riaditeľa školy.

        V rokoch 1965 - 1981 pod mojím vedením pracoval na škole detský spevácky zbor ROZLET. V tom čase patril medzi najlepší spevácky zbor na Slovensku. Získal dve víťazstvá v celoslovenskej súťaži a dvadsať víťazstiev v okrese. Bol som hrdý na dosiahnuté úspechy žiakov, ktorí vystupovali so svojím celovečerným programom takmer na všetkých školách v Martine a taktiež na rôznych kultúrnych podujatiach v meste.

         Rád spomínam  na rok 1975, keď sme svojpomocne zriaďovali odbornú učebňu hudobnej výchovy. Bola to prvá odborná učebňa hudobnej výchovy na Slovensku. Na otvorené hodiny prichádzali návštevy z celého Slovenska. V učebni sa nachádzal ovládací pult pre učiteľa, slúchadlá pre žiakov a 70 rozličných detských hudobných nástrojov /tzv.Orffove nástroje/, ako napr.: rôzne typy bubienkov, tamburíny, tympany, flauty, zvonkohry, xylofóny, metalofóny a pod.

        Veľká radosť detí zo spevu zúročila snahu všetkých nás, ktorí túto učebňu vytvorili.

        Pôsobil som na štyroch školách, ale najkrajšie spomienky sa viažu na „Gorkáčku“, ktorej želám úprimne a zo srdca len to najlepšie.“                                                     Ivan Piliš

                                                                                                                                              

        Quo vadis ?  Kam kráčaš človek ?

        ,,Pred päťdesiatimi rokmi by som odpovedala, že k novej Osemročnej strednej škole na Podháji, že sa idem pozrieť, čo je nového na stavbe školy. Asi každý obyvateľ Podhája si vtedy kládol otázku, či sa školu podarí dokončiť a či sa podarí začať školský rok 1959/60 v novej budove.

        Príchod do školy, to bol príchod na stavbu, ktorej okolie bolo rozkopané, nebola žiadna cesta, žiadny chodník. Ľudia pomáhali ako sa len dalo. Neodnášali zo stavby, ale práve naopak, nosili, čo bolo treba. Niekedy dosky, inokedy tehly, rúry, pracovné nástroje a keď sa už začalo zariaďovať, tak aj rôzne skrutky, kľučky, farby. Načo? Nuž škola dostala len veľmi málo nového zariadenia a pomôcok. Všetko sa privážalo a prinášalo zo škôl v centre mesta, tam im to zvyšovalo, teda sa toho zbavili a na Podháji sa potešili. Prišiel 1. september 1959 a s ním aj slávnostné otvorenie novej budovy školy. Zanietenosť vedenia školy, pedagogického kolektívu, aktívna pomoc rodičov, to všetko prispelo k tomu, že sa stala školou krásnou a upravenou.

        V prvých rokoch existencie školy, keď sa žiaci stávali iskričkami a pioniermi, rodičia prostredníctvom ZRPŠ každému darovali prívesok – zlaté srdiečko. Skúste byť zvedaví, hľadajte u rodičov a starých rodičov, ktorí chodili do našej, dnes už 58  ročnej školy, to zlaté srdiečko. Možno ho nájdete v niektorej rodine a pochádza z rokov 1959-1965 a má navždy zostať spomienkou na školu na Podháji.

        A teda, kam kráčaš človek ?

        Vy žiaci - vpred, do budúcnosti, ktorú začínate tu na tejto škole.Vy učitelia – vpred, aby ste napĺňali svoje ciele.

        Ja – skoro denne už päťdesiat rokov kráčam po Podhájskej ulici, aby som aspoň pohľad upriamila tam, kde bola moja túžba dostať sa učiť. Potom to bol cieľ učiť tak, aby som spolu so svojimi spolupracovníkmi pripravila do života stovky, ba tisíce žiakov. A teraz ?  teraz je to želanie, aby škola, ktorá bola mojím životom bola pre všetkých Vás miestom vzdelávania, poznania, miestom, kde sa ľudia majú radi, kde si pomáhajú, tešia sa z úspechov, majú krásne sny a plány.

        Želám všetkým, aby pri otázke Kam kráčaš človek ? bola vždy jasná odpoveď – VPRED,  do budúcnosti, za svojím cieľom, veď každá doba praje ľuďom robiť veľké činy.“

         

                                                                                                                                  Ľudmila Bellová

         

                    ,,Most do krajiny detstva. Voda odplavuje mnoho rokov a ja ich mám práve dvanásť. Minulý týždeň sme sa presťahovali do Martina.

           Vchádzam do dôstojnej budovy ZDŠ Gorkého plnej svetlých tried, priestranných chodieb a kvetov /aký to rozdiel oproti starým kasárňam upraveným  na školu, kam som chodila doteraz/. Chodby plné detvákov i vážnych pedagógov, vôkol školy záhrada s hriadkami a ovocnými stromami. Do jedálne vchádzame po vonkajších schodíkoch, ktoré dnes neužitočne smútia za našimi detskými krokmi. Mozaika kamarátov, pionierskych šatiek, násteniek so záväzkami, ciest za poznaním odmenených červeným karafiátom v kronike, pohľady spolužiakov povinne sa prechádzjúcich do kruhu po chodbe...

                     Abraka-dabra! Zrazu som ja tým vážnym pedagógom. Opäť kráčam známymi miestami. Zmeny sú evidentné: prízemie ožiarené víťaznými trofejami športovcov, poschodie blikavými monitormi počítačov... Čo sa však nezmenilo, sú spontánne zvedavé detváky, obetaví učitelia, usilovný personál, všemocný školník a hlavne samotná škola.

                     Tak nech teda pevne stojí a úspešne odoláva zubu času / aj žiakov/!“

                                                                                                                             Mgr. Eva Haceková

         

                                                                                                                 

        ,,V roku, v ktorom sa otvárala prvá škola na Podháji som sa narodila aj ja. S touto školou mám však oveľa viac spoločného. Ako malá prváčka s aktovkou plnou očakávaní ale i strachu som prekročila prah školy po prvýkrát. Nezabúdam na moju prvú triednu učiteľku   p. Kašiakovú, ktorá nám s láskou napĺňala naše srdiečka a strachu nás načisto zbavila. S úctou si spomínam aj na panie učiteľky Gallovú, Rybárikovú, Hrušíkovú a Kozákovú, ktoré mi boli počas deviatich rokov školskej dochádzky triednymi učiteľkami. Nezabudnuteľným zážitkom bolo pre mňa hrať hlavnú úlohu v prvej divadelnej hre  „O princeznej, ktorá sa nevedela hrať“ v réžii manželov Kozákových. V deviatom ročníku som sa so školou rozlúčila, ale po čase som sa opäť vrátila - tentoraz v úlohe rodiča. No a keď môj syn  školu opustil, ja som bez nej zostať nemohla. Osud to zariadil tak, že v mojej škole  i pracujem. No povedzte, nie je to osudová škola?“

                                                                                                                                Ľubica Bukovská

         

                                                                                                               

         

        ,,Život človeka je zložený  z viacerých etáp. Jedno z prvých, ale o to rozhodujúcejších, je obdobie prežité na základnej škole. Veď prvýkrát bránami školy vchádza dieťa, ktoré  zatiaľ poznalo len hry a zábavu. A po rokoch odchádza bránami školy človek, ktorý už plánuje svoju budúcnosť. Ja som túto fázu svojho života prežila na našej škole. Keďže som sa po rokoch sem opäť vrátila, teraz už ako učiteľka, môžem trošku porovnať žiacky život kedysi a dnes. Môžem povedať, že náš voľný čas bol vyplnený spoločnými hrami a zábavou. Škola nám vždy dávala veľa príležitosti na tieto činnosti v početných mimoškolských aktivitách. Voľný čas súčasných detí je vyplnený skôr individuálnymi činnosťami : počítač, mobil, televízia...

        Rada spomínam na roky, ktoré som ako žiačka prežila na našej škole aj vďaka učiteľom, ktorí mali pre nás vždy čas, úsmev, pochopenie, ale keď bolo treba aj láskavé napomenutie. Preto našej škole želám veľa vzdelaniachtivých, usilovných žiakov a trpezlivých,  láskavých učiteľov. Želám aby ďalšie generácie žiakov s radosťou spomínali na roky prežité na ZŠ s MŠ  Ul. Gorkého.“

                                                                                                                       Mgr. Ľubica Rohoňová

         

         

        ,,Na moju základnú školu mám veľa krásnych spomienok nielen vďaka dobrému kolektívu spolužiakov, ale aj vďaka pedagogickému zboru, ktorý dokázal pochopiť naše drobné huncútstva. Učitelia vedeli byť prísni, ale aj láskaví a ohľaduplní.

        Keďže som sa vrátila do mojej školy po piatich rokoch štúdia na vysokej škole už  ako učiteľka, mám po rokoch pocit, akoby to bola iba „prestávka“. Zmenila sa len moja rola. Z bývalých učiteľov sa zrazu stali kolegovia. Chvíľu mi trvalo, kým som si na to zvykla, ale naozaj nie dlho, pretože ma prijali medzi seba, ochotne poskytli radu, pomoc,...čím len potvrdili môj názor na nich zo školských lavíc.

        Počas môjho pôsobenia v pedagogickom zbore sa v škole udialo veľa pozitívneho, najmä vďaka ochote kolektívu posúvať latku vyššie. Vybudovali sa a udržali mnohé tradície, čím sa škola stala naprehliadnuteľnou súčasťou nielen mesta, ale aj regiónu.

        Milí kolegovia, ako bývalá žiačka a súčasná kolegyňa želám, aby ste mali vždy dosť síl a energie pri zvyšovaní úrovne vzdelávania, aby ste nemali núdzu o šikovných a cieľavedomých žiakov, aby každý z Vás bol pevným ohnivkom reťaze, ktoré školu posúva dopredu. O to sa usilujem aj ja.“

                                                                                                                      Mgr. Monika Šmidtová